Ako sme nepiekli chlieb – Luckina verzia

Vďaka pravidelnej tradícií, ktorá hovorí, že najvhodnejší čas na stretnutie nastáva, keď dá Sveťa výpoveď, alebo ju vyhodia z práce, vo februári 2016 sa naskytla tá najlepšia príležitosť na pravidelne nepravidelné stretnutia Lucky a Sveti.
A tak, po vyše roku a asi desiatich posunutých termínoch stretnutia prišla 27. 02. 2016 nakoniec tá najvhodnejšia chvíľa. A tak som zbalila svojich pomyselných 5 slivák ako sa hovorí (čo predstavuje Kamil, roztok na šošovky, tepláky na spanie, foťák a 100 eur) a vybrala sa na autobus.
V Bratislave som, ako obvykle, vystúpila z autobusu, a tam ma, ako obvykle nečakala žiadna Sveťa. Svetinou vrodenou vadou bol totiž zlý časový odhad. A tak som si dala 3 okruhy okolo stanice, potom vošla do haly a tam už zbadala mávajúcu Sveťu v sivom kabáte. Sveťa mi oznámila, že v rámci svojho staro-nového programu s názvom „Ako najlepšie ušetriť“ sa rozhodla chodiť všade v Bratislave pešo. Hneď som si vydýchla, keď som si uvedomila, že mám na sebe svoje najpohodlnejšie čižmy.
Najprv sme sa vybrali do starej tržnice, kde nás nabalili balónovými zvieratkami, ktorých sa ale našťastie ujala Sveťa. Našťastie mala so sebou svoj čarovný ruksak, do ktorého sa vždy všetko zmestí. Občas nás síce zastavil niekto s otázkou, na čo sú tie balóny dobré, na čo som ja úplne logicky odpovedala že: „Na okrasu“.

Keďže bola sobota a v mojom Luckovskom kalendári je sobota HALUŠKOVÝ DEŇ, bolo jasné, že som sa rozhodla, že na obed urobíme halušky. Tak sme šli na nákup a trocha sme sa cestou stratili, lebo keďže Svetina mama sa sťahuje rovnako často ako Sveťa, bolo naozaj ťažké ju nájsť. No a keďže Sveťa nemá kľúče, museli sme ísť za jej mamou do práce… Ale keďže jej mama robí striedavo v dvoch Tescách, museli sme nájsť to správne. Celkom ma prekvapilo, že aj po roku robí stále syrový biznis. Svoje záujmy podnikania zvykla totiž meniť ešte častejšie ako mieste bydliska..
Keďže sme ale šli robiť halušky, to že predáva bryndzu a slaninu nám prišlo celkom vhod. Ja ale keď som už videla ako sa to celé vyvíja, a keď sme opustili asi 6-te Tesco, opadli zo mňa ružové okuliare a pochopila som, že halušky asi na 12tu nestihneme uvariť. Po započítaní tzv. „Sveťovskej prirážky“ som odhadla obed na 17-tu hodinu. Sveťa bedákala a neverila môjmu časovému odhadu. Nakoniec, asi o 13.40 sme našli správne Tesco so Svetinou mamou a ukončili tak „Tesco tour“. Svetina mama nám dala ešte dobrú radu, aby sme si vodu najprv uvarili v kanvici. Keby sme ju poslúchli, to by sme , samozrejme, neboli m.. Pred odchodom nám chcela ešte nabaliť na cestu 30 vajec a snažila sa nás presvedčiť, že halušky sa bez vajec uvariť nedajú.
Cca o 15tej sa nám podarilo prísť na byt Svetinej mami a pustiť sa do varenia. Miestami nás chytal optimizmus, a dúfali sme, že moja prognóza sa nenaplní a k obedu sa dostaneme aj skôr.. Ale keď sa nám voda v hrnci varila už vyše hodiny a nie a nie zovrieť, optimizmus nás začal pomaly opúšťať. Cestou do chladničky sme ale so Sveťou objavili zaujímavý obraz zahádzaný blbosťami. Bolo na ňom stádo oviec v pozadí, ktoré sa pásli na lúke a vpredu stál obrovský baran, ktorý zaberal pol obrazu a zízal priamo na nás. Pravdepodobne halucinácie vyvolané hladom nás prinútili vytiahnuť obraz a fotiť sa s ním v obývačke. Po dovarení halušiek (cca 16.40), sme sa rozhodli urobiť pár tematických fotiek s obedom a ovcami.

Sveťa potom vymyslela geniálny nápad – zacvičiť si večernú jogu. A tak pustila svoje obľúbené 20 minútové jogové video na chrbát a pustili sme sa do cvičenia. Kocúr Svetinej mami – Félix, ktorý sa väčšinou správa ako pes a venuje sa romantickým záležitostiam s plyšovým levom, vyliezol na najvyššie poschodie svojho mačacieho impéria a nechápavo 20 minút sledoval dve synchronizovane sa pohybujúce osoby váľajúce sa po dlážke.
Večerná joga nás natoľko uvoľnila, že sme celkom zabudli na problémy okolitého sveta. Až kým sa o 21.30 neobjavila vo dverách Svetina mama , ktorá žiadala, aby sme jej vysvetlili, prečo sme dali jej barana, ktorého ona volala „baran Filip“ do obývačky. Po mojom vysvetlení, že sme sa chceli pri jedení halušiek cítiť ako na slaši sa veľavýznamne pozrela na svojho partnera Ďura, ktorý sa tam tiež medzičasom zjavil a povedala: „ja som ti to hovorila…“
Z danej situácie usudzujem, že po tom, ako nás pred 6-timi rokmi načapala ako sa v Svetinej izbe fotíme s hranolkamii, vyprážaným syrom a veľkým ružovým levom so šatkami na hlavách, rozhodla sa svojho partnera varovať pred nami vopred.
V nasledujúcej pol hodine sa nás Svetina mama spolu s Ďurom snažili prehovoriť, aby sme šli na diskotéku, Bolo naozaj ťažké vsvetliť im, že na diskotéky sme už staré a o 21.30 chceme ísť spať.
Po ťažkých bojoch sme sa zhruba o polnoci dostali do postele. Pre človeka, ktorý má fobiu z mačiek bolo naozaj obtiažne akceptovať, že sa po mne večer prechádza kocúr. Navyše mierny sklon rozkladacieho gauča spôsobil, že som sa v noci budila s pocitom, že padám z kopca. Spať na boku s rukou vystrčenou z gauča ale tiež nebol dobrý nápad, pretože som sa budila na to, že mi z ruky visí mačka.
Plány na druhý deň začínali tým, že vstaneme o šiestej, a o 8-mej pôjdeme z bytu za Svetinou kamarátkou Rikou, ktorá má fóbiu z Kamilov (ako mi vysvetlila Sveťa, dosť ju totiž poznačil náš výlet vo Viedni).
U Riky sme mali v pláne upiecť vlastný chlieb, lebo to bol na našom zozname vecí, ktoré treba uskutočniť. Dokonca sme vymysleli vlastnú značku – SVELUOVSKÝ CHLIEB. Mal to byť prototyp chleba, ktorý mala Svetina mama časom predávať ako doplnkový tovar vo svojom obchode so syrmi. Sveťa by ho potom cez novú firmu v ktorej onedlho nastupuje do práce – DHL dodávala do jej predajní. A tak sme zabalili múku pre Riku do darčekovej tašky s Vianočnou tematikou a vybrali sme sa na cestu.
Ako väčšina našich plánov, ani tento nevyšiel, pretože Rika s nami odmietla piecť chleba. Ako mi Sveťa cestou vysvetlila, Rika je na špeciálnej diéte, čo znamená, že ignoruje zloženie sladkostí a kritizuje zloženie tradičných mliečnych výrobkov a živých kultúr. Hneď v prvom obchode totiž skritizovala Acidofilné mlieko a kúpila si Kinder Pingui. Musím zistiť aká je to diéta, lebo znie dobre a Rika vraj už schudla 2 kilá.
Aby nám Rika vykompenzovala svoju neochotu zapojiť sa s nami do Sveulovského projektu pečenia chleba, navrhla návštevu 5D kina. Trochu som sa toho obávala, keď mi oznámili, že tam má na mňa tiecť voda, nakoniec som ale mala naozaj skvelý zážitok.
Druhý deň ako obvykle prešiel naozaj rýchlo, a ako obvykle sme nič produktívne nestihli urobiť (to bude asi tým že 3 hodiny čistého času sme prehovárali Riku aby nám dovolila upiecť vlastný chlieb), a tak nám nezostávalo nič iné ako vybrať sa naspäť domov.

.

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s