Ako som presťahovala rodinu do Blavy

Super život po vysokej (Bc.)

Krátko potom, čo som ukončila štúdium na EUBE v Bratislave som bola celá šťastná, že mám ako tak usporiadaný život.

  • mala som 2 stále dobré práce v IT odbore, kde som sa každý deň učila niečo nové
  • mala som na moje pomery super bývanie v podnájme s nekonfliktnými a milými spolubývajúcimi
  • mala som rok “voľna” od školy, pričom som stále poberala mesačné štipendium, ktoré plne pokrývalo moje náklady na život, čiže všetky zarobené peniaze som si mohla odložiť
  • mala som kopec voľného času na cestovanie, kamarátov, hobby
  • venovala som sa práci v startupe na vlastnom projekte
  • mala som super vzťah s Tomášom, kedy sme začali spolu hrať Magic the Gathering, pracovali sme spolu v jednej práci, učili sme sa variť, spoznávali nových kamarátov z FITky v Blave, chodili po výletoch, …
  • chystala som sa na štúdium do Brna a sťahovať sa do Česka
  • kúpila som si nový veľký 17 palcový notebook, na ktorom som sa aktívne učila celé dni programovať a pracovať vo Photoshope, čo bol hlavným účelom kúpenia takého veľkého notebooku zameraného špeciálne na grafiku

No..nebolo všetko, až tak úplne super

Všetko by vyzeralo dokonale a mala som sa naozaj dobre, až na to, že o 300 km ďalej pri Banskej Bystrici na Jelenci, moja rodina zažívala strašné chvíle. Bolo to krátko potom, čo zomrel Rolandov otec a ostali na Jelenci úplne sami. Tí, čo boli aspoň pár krát počas ich pobytu na Jelenci, vedeli, že v tej dobe, to tam nebolo ideálne:

  • bolo tam minimálne – 15 stupňov dnu v izbe
  • nemali elektriku, keďže v tej lokalite bol špeciálny cenník na elektrinu navýšený o 200%
  • nemali čo jesť, piť
  • ostali sami (moja mama, Roland, Rišo) žiť v strede lesa
  • Rišo sa hádal neustále s kamarátmi mojej mamy a ich hádky viac krát končili tragicky
  • Roland mal vykĺbené rameno v hroznom stave po sumo zápasoch, pričom mu hrozila operácia, na ktorú nemali peniaze
  • nemal ho kto nosiť do školy, ktorá bola až vo vedľajšej dedine

2

Čo s tým?

Vedela som, že takto to dlho nepôjde. Keď sa o tejto situácii dozvedel zvyšok rodiny, neustále ma spamovali telefonátmi, aby som si vzala do starostlivosti môjho brata Rolanda, ktorý v tej dobe ešte chodil na základnú školu. Mne sa táto predstava, hoci to bol môj brat (nevlastný) vôbec nepáčila. Plánovala som sťahovanie do Česka a štúdium, a týmto by boli moje plány úplne zmarené.

Preto som si ku koncu októbra povedala, že keď ich presťahujem (hoci i len dočasne) do Bratislavy, budem ich mať bližšie a budem im vedieť viac pomôcť, ako na diaľku 300 km.

Nové bývanie

Začala som aktívne hľadať nové bývanie, no nebolo to vôbec jednoduché, keďže som mala dve práce, startup a nula voľného času. Taktiež, ledva som splatila svoje nové bývanie, musela som opäť našetriť na 2 mesiace nájomného a zálohu, pričom chvíľu predtým som si kúpila notebook za 1000 Euro. Hľadala som niečo v Petržalke, v blízkosti môjho ubytovania a narazila som náhodne na jeden celkom zaujímavý byt.

Byt nevyzeral bohvieako, ale vravela som si, že to bude iba dočasné. Už vtedy, mi však malo byť niečo na tom podozrivé. Samotný majiteľ bytu sa bál doňho vstúpiť a keď mi robil prehliadku, stál asi tak 30 metrov od dverí. No mne sa byt páčil a preto som ho hneď zobrala a zaplatila nájomné dopredu, s tým, že sa budeme sťahovať začiatkom novembra.

Nová práca

Medzitým som sa snažila pod mojím menom nájsť mojej mame prácu, aby prišla do nového mesta a mala tu rovno nejaký príjem. Keďže v Tescách som brigádovala ako študent a mala “skúsenosti” (myslím skôr kontakty), šla som na pohovor pod jej menom a nikomu sa nezdalo divné, že nevyzerám na 40 rokov. Nevedela som, či to brať ako urážku, alebo tam fakt nikto nič nekontroluje, no tento stav mi vyhovoval.

Sťahovanie

Jedného dňa, volám mojej mame, keď už bolo všetko vybavené a oni o tom v tej chvíli nevedeli, že sa sťahujú do Bratislavy. Mali 2 dni na zbalenie a ani sami nevedeli ako, ocitli sa 17. novembra v Bratislave v tom najhoršom možnom počasí, počas snehu, zimy a najväčšej člapkanice. Bolo to zaujímavé najmä preto, lebo v Bratislave za 4 roky, čo som tam žila, nikdy nesnežilo, no tento rok tu bol sneh už v novembri.

Do Bratislavy prišli naozaj iba s pár vecami, čo sa zmestili do jednej tašky a hneď sa ubytovali na novom byte. Tu však nastali viaceré problémy. Časom sa ukázalo, že na byte žije mafián s nejakým IT hekerom. Strach z neho šiel určite, len čo som ho pri sťahovaní videla. Bolo mi to ľúto, že akurát som im našla takého spolubývajúceho, no verila som, to také hrozné nebude. Opak bol však pravdou, bolo to také hrozné, neustále sa hádali, moja mama sa s ním pobila, kričal na môjho brata a čo bolo horšie, nalepil sa na mňa, zistil si, kde bývame a chodil nám na môj byt vyzváňať so zámienkou, že potrebuje opraviť počítač. Keď som ho videla pred dverami aj na Vianoce, horšie som sa cítiť nemohla, no cítila som sa oveľa horšie, keď som videla, že má ako login do počítača a na pozadí plochy, moju fotku, ku ktorej netuším ako sa dostal.

Taktiež moja mama úspešne nastúpila do Tesca, kde chvíľu brigádovala priamo s Tomášom, ktorý jej potom požičal na ďalší mesiac nájomného a hľadal s ňou celú zimu novú/ďalšiu prácu.

Medzitým som ja s bratom hľadala po Petržalke základné školy, kam by ho zobrali v poslednom deviatom ročníku.

Lepšie časy

Časom sa začalo, všetko na lepšie obracať. Moja mama chodila za mnou po práci na byt, kde sa najedli a odniesli si niečo pre seba, dala som im môj starý “ružový” počítač a trávili sme spolu už Vianoce aj Silvestra.

3.jpg

Dva mesiace na to, som sa odsťahovala do Brna a prenechala mojej mame s bratom naše bývanie, čiže sa konečne zbavili mafiána a prešli do krásneho, útulného bytu s oveľa nižším nájomným. Moja teta vybavila mojej mame novú prácu ako “finančý poradca”, kde spoznala Ďura, s ktorým sú doteraz. Môj brat ukončil štúdium na základnej v Petržalke, kde si našiel celkom dobrých kamarátov.

Pre mňa, to bolo nakoniec taktiež výhodné, lebo som zistila je oveľa ľahšie dochádzať z Brna do Bratislavy ako do Banskej Bystrice na Jelenec, kam by som sa asi už nikdy nevrátila. Taktiež do dnešného dňa do Bratislavy pravidelne chodím a som rada, že mám kde spať a zároveň vidím svoju rodinu. Časom som zistila, že na Jelenci sme prišli o všetky naše veci, čiže žiadna minulosť rodiny Margetových už neexistuje, keďže leto pred odsťahovaním som si po promóciách taktiež presťahovala z intráku, kde som končila všetky veci domov do Bystrice a všetko tam ostalo.

Sama som rada, že to dopadlo, tak ako dopadlo. Nechcem si predstavovať žiadne iné/alternatívne scenáre. Nemyslím je to teraz v Bratislave ideálne, no isto lepšie ako v Banskej Bystrici (druhom najväčšom meste na SR), kde nie je takmer žiadna práca a žiadny život, čo by človek vôbec nebol čakal, na tú lokalitu. No keď som videla, že absolventi vysokej s červeným diplomom si tam hľadajú prácu vyše 2 rokov a väčšina mojich spolužiakov skončilo na úrade práce, som rada, že moja rodina v tomto meste, hoci som sa tam narodila, neostala.

4

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s