Deň otvorených dverí v Markíze

Keď už som bývala v Bratislave sme sa rozhodli, že prvý krát po rokoch pôjdeme pozrieť na deň otvorených dverí do Markízy. Vždy sme vysielanie sledovali iba v televízii a závideli ľuďom, ktorí naň mali možnosť ísť.

Jedného krásneho letného dňa, keď bolo vonku vyše 35 stupňov a ja som mala odrobených v práci vyše 120 hodín za pár dní a ledva stála na nohách, prišiel za mnou do Bratislavy môj malý brat Roland. V tej dobe už malý asi nebol, ale ja ho volám malý brat aj teraz, keď už má 19.

Veci sme si zložili u mňa na intráku a vybrali sme sa na cestu do Záhorskej Bystrice. Keďže sme šli až z Vlčieho Hrdla, človek mal pocit, že cestuje takmer z iného mesta, tak dlho to trvalo. Dostať sa do centra nebol taký problém, ako z centra do Záhorskej Bystrice. Naskočili sme do preplneného autobusu, kde sa ledva dalo dýchať a nebola som si sama istá, či so mnou nastúpil aj Roland, alebo som ho nechala stáť pod Novým mostom.

V polke ceste som uvidela medzi davom ľudí pripučeného Rolanda a rozhodli sme sa vystúpiť a vydať sa na cestu po dialnici pešo. Po čase sme tento nápad oľutovali, keďže bolo stále viac a viac teplo a my sme nemali so sebou ani vodu.

Po pol hodine šlapania po dialnici sme prišli na miesto, kde nás čakal rad dlhý na ďalšiu pol hodinu  až hodinu čakania. Okolo obeda sme sa konečne slávnostne dostali do areálu TV Markízy.

Fotografia0111

Naneštastie sme zistili, že väčšina atrikcií už skončila alebo v rade pred nami stojí viac než 100 ľudí, tak sme sa pobrali pozrieť na koncert v strede areálu. Po chvíli sme prešli všetkými atrakciami, do štúdií sme sa síce nedostali, no mali sme možnosť stretnúť naživo viacerých hercov a moderátorov, ktorých sme poznali.

Problém nastal vo chvíli, keď vyhlásili autogramiádu Šehrezády. Môjho brata napadlo, že vyzbiera, čo najviac autogramov a bude ich na rodnej dedine na Jelenci predávať dôchodkyňám, ktoré tú telenovelu posadnuto sledujú. Tak sa vybral do radu vystávať podpisy a nepovedal mi o tom. Ja som samozrejme netušila, že môjho brata by zaujímala Šehrezáda a nevedela som ho nikde nájsť. Až keď som obehla celý areál 4x a Rolanda nikde nebolo, zúfala som vyhlásila po ňom verejné pátranie. Do dnes si pamätám na ten pocit, keď v mikrofóne hlásili “Roland Pohle, dostave sa k ihrisku, čaká tu na Vás , Vaša sestra Svetlana”. Roland sa našťastie po 10tich minútach ukázal a v rukách niesol plno podpisov od Šehrezády.

Po tomto zážitku sme Markízy mali už viac než dosť a pobrali sme sa relaxovať na Magio pláž, kde v tú dobu takmer nikto nebol (asi kvôli tomu ukrutnému teplu, alebo všetci boli v Markíze).

Fotografia0117 (2)Fotografia0118

Po ceste sme narazili na domčeky, kde sa písalo u Tomáša a môj brat ma donútil ma tam symbolicky sa odfotiť.

Keď to tak zhrniem z celého dňa bolo najlepšie na Magio pláži, takmer som 2x behom dňa prišla alebo stratila svojho brata, z Markízy sme nevideli nič iba areál zvonku a domov sme sa vrátili s podpismi Šehrezády, pritom ani jeden z nás nebol jej fanúšik.

Fotografia0116 (2)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s